Aj Horehronie skrýva podzemné krásy a tajomstvá. Bystrianska jaskyňa je najvýznamnejšou jaskyňou Horehronského podolia. Známa je pozoruhodnými skalnými tvarmi a vývojom podzemných priestorov, výskytom sintrovej výplne, ako aj priaznivými klimatickými podmienkami na speleoterapeutickú liečbu. Prehliadkový okruh má dĺžku 580 m a je takmer bez prevýšenia (26 schodov). Jaskyňa je prístupná aj pre imobilných návštevníkov. Prehliadka trvá 45 min. Teplota v jaskyni je od 5,7 do 6,7°C. Jaskyňa bola vytvorená tektonicko-eróznou činnosťou a modelovaná podzemným tokom, ktorý momentálne preteká jaskynnými priestormi v hĺbke 15 až 20 m pod úrovňou prehliadkovej trasy. Počas prehliadky môžete vidieť tri priepasti s hĺbkou okolo 20m a jaskyňa je zaujímavá rôznorodosťou priestorov na prehliadkovom okruhu.
Nachádza sa v ponornej zóne Bystriansko-valaštianskeho krasu v Bystrianskom podhorí Horehronského podolia, na južnom okraji obce Bystrá neďaleko rekreačného strediska Tále na južnej strane Nízkych Tatier. Vchod do jaskyne na úpätí severozápadného svahu Chodorového vrchu je v nadmorskej výške 565 m.
Jaskyňa sa nachádza na južnom okraji obce Bystrá, medzi Podbrezovou a Mýtom pod Ďumbierom. Vchod do jaskyne je od parkoviska vzdialený asi 120 m s minimálnym prevýšením.
O otvore do Starej jaskyne vedeli miestni obyvatelia oddávna. Ako prví sa do podzemia odvážili vstúpiť J. Kovalčík a E. Laubert v roku 1923. Priepasť Peklo, ktorou sa neskôr zostúpilo do Novej jaskyne, objavili E. a A. Hollmannovci a J. Kovalčík v roku 1926. V prieskume priepasti pokračovali členovia jaskyniarskej skupiny Karpatského spolku v Banskej Bystrici v roku 1927. Dolný vchod do Novej jaskyne (východ terajšej prehliadkovej trasy) sa odkryl v roku 1932. V rokoch 1939 – 1940 Družstvo bystrianskych jaskýň sprístupnilo časť jaskyne bez elektrického osvetlenia. Tragickú udalosť protifašistického odboja z 2. svetovej vojny pripomína pamätná tabuľa v Zrútenom dóme. Pod správou Turistu, n. p., sa v roku 1951 objavili Mostárenské siene v Novej jaskyni. Starú a Novú jaskyňu prepojili J. Majko a J. Vytřísalová so spolupracovníkmi v roku 1955. Jaskyňa je v terajšom stave sprístupnená od roku 1968 v dĺžke 580 m. Od roku 1971 sa Spodná partizánska sieň využíva na speleoterapiu.
